EN

ATRIUM Tvorivý pakt

O tom, že kvalitný grafický dizajn robí architektúru lepšou a funkčnejšou netreba pochybovať. V miestnej praxi je však toto partnerstvo testované skôr príležitostne a opatrne. Živú skúsenosť s tým má i grafický dizajnér Julo Nagy – autor vizuálnej identity Galérie Nedbalka.

Text: Katarína Trnovská; Foto: Julo Nagy, Peter Paško, Milan David

 

Julo Nagy (1965) zostal na Slovensku, i keď po absolvovaní bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení zvažoval vlastné tvorivé formovanie v zahraničí. Veril, že ako profesionálny grafický dizajnér sa uží i doma. V roku 1994 spolu-založil kreatívne a grafické štúdio Calder design community, ktoré zanietene vedie dodnes. Princíp aplikácie rozličných výtvarných druhov v rámci jedného zadania považuje za maximálne užitočný a to nie len v estetickom ponímaní. O vzťahu grafického dizajnu a architektúry, ale aj o  “vysnívanom” zadaní Jula Nagya je nasledujúci rozhovor.

 

Katarína Trnovská: Dnes sa často používa termín \\\"interdisciplinarita\\\". V čom vidíte hlavný prínos takéhoto prístupu k tvorbe konkrétneho diela?

 

Julo Nagy: Dielo môže byť ako solitér, ktorý vytvorí jeden autor, alebo to môže byť komplexná záležitosť, ktorá si vyžaduje viac pohľadov, viac rôznorodých profesných vstupov, ktoré sú zjednotené v jednom koncepte. Ak zostavíte tím z ľudí špecializujúcich sa v rôznych odboroch, môžte klientovi ponúknuť riešenie, ktorého komplexnosť si na začiatku ani len nevie predstaviť.

 

KT: Ihneď po škole ste iniciovali vznik Calder design community, ktorá dávala priestor pre spolupráce nezávislých dizajnérov a voľných umelcov. Čo Vás viedlo k tomu, prepájať rôzne výtvarné odbory?

 

JN: Keď Calder začínal mali sme sen, vytvoriť niečo ako stredoveké dielne, kde by bola súhra viacerých profesií. Dobre to vidieť na príklade stavby katedrály, kde na jednom projekte spoločne pracovali architekti, sochári, maliari a ďalší tvorcovia. Plus remeselníci, realizátori a manuálny robotníci. Niekto to musel celé manažovať a niekto zabezpečovať logistiku. V architektúre to funguje dodnes, v dizajne je to pri väčších projektoch veľmi podobné. To bola taká moja ideálna predstava a to ma vždy lákalo. Naviac sám som v projekte nikdy nefungoval “iba” ako dizajnér, vždy ma zaujímali viaceré pohľady, o ktorých som mohol diskutovať s tímom ľudí.

 

KT: Calder funguje týmto systémom dodnes. Aktuálne Váš stabilný tím tvoria viacerí dizajnéri, ilustrátori, textár, vy sám sa často a kvalitne vyjadrujete i prostredníctvom fotografie. Spolu ste teda schopní poskystnúť komplexný výstup pokiaľ  ide o návrh vizuálnej identity firmy resp. produktu. Ako v praxi vyzerá realizácia zadania, ktoré Váš tím dostane na stôl?

 

JN: Calder funguje dnes tak, že oslovujeme rôznych ľudí externe, podľa projektu, aký pre klienta práve riešime. Vytvárali sme napríklad vizuálny štýl kaviarne Thalmeiner v Trnave, ktorý sa neskôr rozšíril i na výzdobu interiéru. Majiteľ mi v rozhovore spomenul, že chce ísť do Viedne nakúpiť obrazy, ktoré by dotvorili atmosféru kaviarne. Opýtal som sa ho prečo ide do Rakúska, keď na Slovensku máme kvalitných výtvarníkov. Odpovedal, že v Rakúsku vidí čo kupuje a neriskuje, že zaplatí za niečo, čo sa mu vo finálnom prevedení nebude páčiť. Tak som mu ponúkol, že oslovím našich umelcov, za ktorých ručím. Musel som to však zmenežovať tak, aby som eliminoval tú hrozbu “mačky vo vreci”. Najskôr som pripravil výber a portfólia autorov vhodných na tento projekt s ukážkou ich diel, podobných tomu, ako sme zamýšlali použiť v kaviarni. Z ôsmych umelcov sme s klientom vybrali štyroch, ktorí následne vypracovali skice ako návrhy už konkrétnych diel do kaviarne. Klientom vybrané a odsúhlasené návrhy nakoniec zrealizovali v konečnom formáte ako kolekciu tematických plagátov v štýle Art Deco. Majiteľ bol s výsledkom aj priebehom projektu veľmi spokojný.

 

Iný prípad je nová kniha k výstave Ašota Haasa, ktorá nedávno prebehla v Galérii Nedbalka. Na začiatku som mal svoj vizuálny koncept knihy, ale keď som videl prvé fotografie Jakuba Hauskrechta, ktorý fotografoval Ašotove diela, tie fotografie som vzal ako základ a prispôsobil som k tomu aj dizajn, aj typografiu v knihe. Jakub vo fotografiách zachoval svetelné efekty (podobné aberácii) z Ašotových diel. Efekty vznikajúce v Ašotových sklenených objektoch a Jakubove fotografie určili charakter celej knihy.

 

KT: Práca vášho štúdia sa vyznačuje precíznosťou spracovania, ktorému predchádza dôkladný rešerš témy a úzka komunikácia s klientom, ktorá sa častokrát mení na dlhodobý až osobný vzťah k zadaniu. Čo sú Vaše hlavné proti argumenty pre klienta, ktorý potrebuje Váš výstup \\\"ihneď\\\"?

 

JN: Jeden môj priateľ hovorí:\\\" Dá sa to urobiť rýchlo a kvalitne, ale nie lacno. Alebo rýchlo a lacno, ale nie kvalitne.\\\" Hlavný argument je teda kvalita. Nemyslím na estetickú kvalitu v prvom rade, ale na obchodnú a komunikačnú. Kvalitný dizajn v dlhodobom meradle podporuje predaj klientových služieb a produktov. Buduje jeho obchodnú značku a posilňuje jeho podnikanie. \\\"Ihneď\\\" sa dá urobiť malý podprojekt, na ktorý je nejaký marketingový alebo časový dôvod, alebo nemá veľký dopad na reputáciu firmy. Ak sa z toho ale stane princíp, akým klient chce s nami spolupracovať na každom zadaní, tak takú spoluprácu nerád rozvíjam.

 

KT: Ako ste sa dostali k práci na vizuálnej identite Galérie Nedbalka?

 

JN: S majiteľom galérie, Petrom Paškom sme sa spoznali cez ESET, pre ktorý som pracoval osem rokov. Za ten čas sa medzi nami vytvoril priateľský vzťah a ako grafickému dizajnérovi mi dôveruje. Keď sa rozhodol založiť Galériu Nedbalka, prirodzene ma oslovil. Jeho pôvodný zámer bol nájsť menší priestor vhodný pre galériu špecializovanú na fotografiu. Náhoda však zariadila veci inak. Ktosi mu ukázal nenápadnú budovu na Nedbalovej ulici, v ktorom pôvodne sídlila banka. Architektúra budovy Petra  natoľko oslovila, že sa v krátkom čase rozhodol pre verejnú galériu so stálou zbierkou špičkového slovenského umenia. Podaril sa mu husársky kúsok, len necelý rok trvalo, pokým bola unikátna Galéria Nedbalka sprístupnená pre návštevníkov. Nehovoriac o tom, že niektoré zásadné diela slovenskej moderny sa kúpou pre jeho galériu opäť vrátili na Slovensko.

 

KT: Aký rozsah malo zadanie pre návrh vizuálnej identity Galérie Nedbalka a aký čas ste mali k dispozícii pre návrh a spracovanie?

 

JN: Peter ma oslovil hneď ako začala rekonštrukcia budovy. Zadanie bolo jednoduché, navrhnúť logotyp. Približný čas do otvorenia galérie bol rok. Na logotyp je to ideálny čas, ak by šlo iba o samotný logotyp.

Logotyp rád prirovnávam ku kráľovi na tróne. Čím by bol panovník bez kontextu? Bez dvorných radcov, bez zámku, knižnice, bez kočov, oblečenia, šperkov a insignií? Bez erbu, koruny, žezla, bez celej architektúry alebo letných sídiel v ktorých sa pohybuje? To všetko komunikuje akým kráľom je. Kontext dáva silu kráľom, aj logotypom.

 

Celková vizuálna identita, od logotypu, cez aplikácie, ako publikácie, alebo web stránku, až po označenie požiarnych únikových východov je oveľa širšie zadanie a rok nakoniec nebol tou ideálnou dĺžkou času.

 

Veľkou výhodou pri Galérii Nedbalka bola Petrova dôvera. Rozsah a použité materály v dizajne nechal na mojom rozhodnutí. Tá \\\"sloboda\\\" bola však niekedy trochu aj nevýhodou. Ako dizajnér som zvyknutý pracovať s obmedzeniami, s klientovými korekciami a predstavami, mnohokrát aj s limitovaným rozpočtom.

 

Naviac v čase keď vznikala Nedbalka, nebola ešte celkom dokončená programová vízia galérie, takže neprichádzali korekcie dizajnu ani od kurátorky a nakoniec ani od architektky. Ako dizajnér sa v takomto tíme musím prispôsobiť obsahu a vízii ako aj konceptu a štýlu architektonického zámeru. Zároveň mi to ale dáva rámec a určuje to možné riešenia.

 

KT: Ako vznikalo logo, mohli by ste vysvetliť jeho základný princíp?

 

JN: Z úvodného rešeršu vyplynulo, že logotypy galérií na Slovensku majú veľmi podobný koncept - sú väčšinou typografické, resp. sú kombináciou písma, alebo iniciál názvu a určitého abstraktného tvaru. Vzhľadom na to, že som chcel Nedbalku odlíšiť voči ostatným galériám, začal som uvažovať nad určitou predmetnou symbolikou – napríklad postavou alebo portrétom. Silným argumentom bolo tiež to, že žiadna iná galéria na Slovensku nemá v logotype portrét ako taký. To robí nakoniec zrealizovaný logotyp Nedbalky v istom zmysle jedinečným.

 

Východiskovým bodom bol aj samotný názov galérie odvodený z názvu ulice, na ktorej sídli. V slangovej formulácii \\\"Nedbalka\\\".  To, že názov hneď v prvom pláne neevokuje vážnosť galerijných inštitúcií, na akú sme zvyknutí, môže byť hodnotené i kriticky, na druhej strane môže pritiahnúť návštevníka práve svojou neformálnosťou. Páčilo sa mi, že zrazu bolo možné interpretovať názov galérie v ďalších konotáciách, pričom sa môže tento čiastočne slangový výraz ľahšie zaužívať v ústnom podaní verejnosti. Keď si však vyhľadáte význam slova \\\"nedbalka\\\" narazíte v češtine na dámske spodné prádlo, čo nieje až tak dobré spojenie s galériou. Ak však asociujete slovo Nedbalka so ženou a s jej nedbalou krásou, či charakterom,  môže to byť vnímané naopak ­- pozitívne a príťažlivo.

 

Súčasne som si začal robiť prehľad v tvorbe ťažiskových autorov zaradených do stálej expozície Nedbalky a hľadal som inšpiráciu aj v ich dielach. V tvorbe viacerých z nich sa prekvapivo často ako motív vyskytovala žena. Viacerí zo slovenských modernistov robili aj voľnú grafiku, ilustráciu či dokonca typografiu, o čom málokto vie. Nakoniec ma najviac ovplyvnili grafické diela Ľudovíta Fullu, na ktoré je v logotype aj jasne čitateľný odkaz.

 

Vo finále som prezentoval návrh logotypu vystavaný zo štylizovanej tváre ženy a typografie s použitím písma Greta od vynikajúceho slovenského písmo-tvorcu Petra Biľaka. Logotyp je vytvorený v dvoch základných variantoch. Prvý je v plnofarebnej verzii pre stálu expozíciu, druhá verzia voľnejšia, je lineárna. Tá poskytuje veľkú mieru prispôsobiteľnosti k danému štýlu a charakteru aj úplne súčasných výstav, ktoré galéria realizuje na prízemí galérie. Dalo by sa povedať, že ide o unikátny prístup v tvorbe logotypu – lineárna verzia ponúka takmer neobmedzený priestor pre použitie a do štýlovo rôznorodých vizuálov, ktoré si tak môžu dovoliť ľubovoľný dizajn písma, farebnosť a zmenu charakteru samotného logotypu.  Logotyp sa môže prispôsobiť charakteru výstav podľa potreby. Pritom zachováva stále rozpoznateľný link na identitu galérie.

 

KT: Súčasťou zadania vizuálnej identity Nedbalky bola i kniha o galérii. Aký charakter má táto publikácia, komu je predovšetkým určená?

 

JN: Peter ako majiteľ galérie veľmi chcel k otvoreniu knihu o galérii, i keď spočiatku nebola jej funkcia úplne jasná. Primárne chcel mať v tej publikácii zachytenú zbierku diel Nedbalky, ale súčasne chcel menovite  poďakovať ľudom, ktorí sa zaslúžili o stavbu a výslednú podobu galérie. Uvedomoval si totiž, že za tak extrémne krátku dobu sa im podarilo vytvoriť unikátny priestor, ktorý je do detailov dotiahnutý a bol veľmi spokojný s kvalitou ich práce. Takže ak si knihu prelistujete narazíte v jej úvode napríklad aj na fotografie obnaženej vzduchotechniky spolu s portrétom stavbyvedúceho. Priaznivci a návštevníci galérie tak môžu vnímať v tejto prvej knihe i esenciu procesu, ktorý predchádzal výslednej podobe Nedbalky. V súčasnosti sa pripravuje druhá verzia tejto knihy, už bez týchto úvodných strán, pričom jej obsah sa rozšíri o ďalšie reprodukcie zbierky.

 

KT: V našich pomeroch je prinajmenšom nezvyčajné, že autori architektonického riešenia objektu prizvú k spolupráci grafického dizajnéra. Väčšinou si vzhľadom na čas napríklad informačný systém budovy navrhnú sami i napriek tomu, že v tomto smere nie su skúsení a tobôž nie vzdelaní. Výsledok je potom do očí bijúci ­– nie len pre odborníkov, ale istú disharmóniu intuitívne pociťuje i širšia verejnosť. Čo si o tom myslíte?

 

JN: Vychádzam opäť zo svojich skúseností s Nedbalkou. Ako som už spomínal, klient mi dal úplnú slobodu, pretože mi dôveroval. To je, dalo by sa povedať výnimočné nielen na slovenské pomery. Samozrejme, mal  som potrebu čo najskôr iniciovať stretnutie s architektkou, ktorej som sa pýtal na koncepciu budúceho priestoru galérie. Potreboval som zodpovedať otázky o tom ako bude celý priestor fungovať vzhľadom k publiku, ako môžem identifikovať galériu z ulice aj na fasáde, ako sa bude návštevník pohybovať po galérii, ktoré priestory budú verejné, ktoré kancelárske. Ako budú inštalované diela, aké funkcie bude napĺňať vstupná hala s recepciou, aký bude štýl nábytku a doplnkov, kam môžem umiestniť informačné a navigačné časti celého systému. A v neposlednom rade bolo dôležité v akom architektonickom štýle bude celý koncept galérie postavený. Potreboval som sa charakterom vizuálnej identity aj informačného systému, prispôsobiť štýlu architektúry, pretože tá bola v tomto prípade určujúca.

 

Z reality pri tvorbe dizajnu pre Galériu Nedbalku, ale hlavne z toho, čo vidím okolo seba v našich  verejných budovách, akými sú nákupne strediská, úrady, alebo nemocnice dochádzam k záveru, že sami architekti degradujú grafický dizajn vo vlastnom architektonickom diele na najspodnejšiu priečku. Vnímajú ho ako doplnok, ktorý sa urobí nakoniec a dá sa urobiť komukoľvek, alebo si to urobia sami. Čudujem sa, že si takto kazia vlastné dielo v tom záverečnom vyznení. Pritom sú vo svete nadherné ukážky prepojenia architektúry a dizajnu do neoddeliteľného celku. Pri niektorých riešeniach, ktoré som videl som doslova \\\"zalapal po dychu\\\" a závidel som aj dizajnérovi, aj architektovi to ich spoločné dielo.

 

 

KT: Pritom kvalitná infografika a jej invenčná aplikácia v priestore, môže architektúru veľmi obohatiť.  Výborne to vidieť napríklad na nedávno dokončených Kasárňach Kulturpark v Košiach, ale taktiež na Galélii Nedbalka, pričom v prvom prípade dokonca inicioval spoluprácu architekt. Ako má podľa Vás vyzerať spolupráca architekta a grafického dizajnéra.

 

JN: Architekt by mal v prvom rade dizajn a dizajnéra vnímať ako partnera, spolutvorcu. Ak ho prizve do svojho tímu hneď na začiatku, mal by dizajnérovi prezentovať už svoje  prvé koncepcie a úvahy budúceho priestoru. Ak je daný priestor verejný a vyžaduje si premyslený komunikačný systém a navigáciu slúžiacu  návštevníkom, ak je priestor aj nosičom reklamných aplikácií, alebo v ňom budú obchody, prevádzky, potom je vstup dizajnéra až nevyhnutný.  Najlepším príkladom sú asi medzinárodné letiská. Tam je na jednom mieste snáď všetko, čo dizajnéra čaká na vyriešenie, aby to fungovalo. Aby sa tam ľudia nestratili a našli všetko, čo potrebujú. Aby bol priestor aj motivujúci a zábavný. A aby mal popritom zjednocujúci charakter, aby bol súlad architektúry, dizajnu a funkčnosti toho miesta.

 

KT: V prípade galérie Nedbala Vám riešenie info systému zveril sám investor. Z čoho ste pri návrhu vychádzali? Ako navigácia funguje?

 

JN: Základným princípom navigácie je farebné odlíšenie podlaží galérie.  Každé z nich je venované určitému časovému obdobiu stálej expozície. Doplňujúcu infografiku tvoria piktogramy vychádzajúce z charakteru logotypu, ktoré označujú ďalšie funkcie ako sú výťah, kaviareň, knižnica, sociálne zariadenia, únikové východy a podobne. V celom systéme by sa mal návštevník zorientovať už vo foajé Nedbalky, kde je jedna stena venovaná iba navigácii v celej galérii.

 

Pôvodný architektonický zámer pracoval s bohatším a výraznejším členením priestoru, bol oveľa viac \\\"farebnejší\\\".  Galéria bola nakoniec realizovaná vo veľmi minimalistikom štýle, pričom priestor je zjednotený bielou farbou. Vo svojom návrhu som na začiatku nasledoval tú prvú koncepciu, teda i vizuálny štýl navigácie je postavený tvarovo, aj farebne výrazne. Výsledkom je, že infosystém nakoniec pôsobí oproti architektúre v niektorých detailoch výraznejšie. Zápasia tam trochu medzi sebou dva prístupy. Dnes by som pravdepodobne zvolil striedmejší charakter dizajnu, možno by som pracoval len s bielou a čiernou farbou, alebo s priesvitnosťou akrylátov a ich svetelnými efektami. Podobne, ako pracoval Ašot Haas vo svojom ústrednom kruhovom diele na prízemí.

 

KT: V rokoch 2003 - 2010 ste pôsobili na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave ako pedagóg.  Existuje na vysokých školách, ktoré registrujete predmet skúmajúci do hĺbky vzťah architektúry a grafického dizajnu?

 

JN: Priamo asi ani nie. Na Vysokej škole výtvarných umení sme však spojenie dizajnu a architektúry so študentami riešili ako súčasť rozsiahlejších aj samostatných zadaní. Jeden z našich ateliérov bol cez osobnosť Pala Chomu orientovaný už roky, teoreticky, aj prakticky na problematiku priestoru a dizajnu v ňom. Študenti tohoto ateliéru, ktorý v súčasnosti postupne vedie Marcel Benčík (autor info systému Kasárne Kulturpark Košice, pozn. red.), mali cez Pala Chomu možnosť naberať inšpirácie a skúsenosti, alebo sa aj spolupodieľať na realizáciiách, ako stála expozícia Múzea mincí a medailí v Kremnici alebo expozícii Biodiverzita a Príbeh života na Zemi v Prírodovedeckom múzeu v Bratislave. Pôsobením Pala Chomu, aj Marcela Benčíka vyrástlo už niekoľko skúsených mladých dizajnérov, ktorí aktívne pracujú v architektúre.

 

KT: Na záver provokatívna otázka. Čo všetko môže spôsobiť zlý grafický dizajn?

 

JN: Dizajnér zlým dizajnom určite nespôsobí to, čo zlý chirurg alebo zlý požiarnik. Vďaka zlému dizajnu v lepšom prípade nesprávne identifikujete piktogram na toaletách a vstúpite ak ste muž do dámskych toaliet a opačne. V horšom prípade nestihnete lietadlo, pretože ste sa vďaka zlému dizajnu stratili na letisku, alebo ste strávili zbytočne veľa času zorientovaním sa v priestore. Alebo si kúpite výrobok, ktorý ste nechceli a ten, ktorý potrebujete si nevšimnete. Prípadne si neprečítate obľúbenú knihu ak je zvolené nefunkčné písmo, alebo nezbadáte informáciu na plagáte a nestihnete nejakú akciu v správnom čase. No a niekedy je úspech firmy, alebo výrobku priamo závislý na dobrom grafickom dizajne. Ak je zlý, môže to ovplyvňovať konkurencieschopnosť a životaschopnosť podnikania ako takého. A to už začína byť podobný problém aký spôsobuje zlý chirurg a požiarnik.

 

Blog